Na cestu Cez Slovensko za 5 dni sa veľmi teším. Je to veľmi jednoduchá veta, ale skrýva sa v nej omnoho viac, ako sa môže zdať. Je to cesta, počas ktorej môžem tzv. zažiť samu seba, prežiť to, čo mám rada, čo ma napĺňa.
Teším sa na okamih, kedy sadnem do handbiku, vyjdeme na cestu a začneme točiť. Vietor, rýchlosť, zotrvačnosť. Krásne okolie prírody, spoznávanie nových miest. Zoznámenie sa s novými a zaujímavými ľuďmi, s ktorými zažijete kopec zábavy, ale aj plnohodnotné rozhovory. Fyzické vyčerpanie a zocelenie svojej kondičky. Nepovoliť hendikepu k regresu, k zhoršeniu. Prečistiť si hlavu a vyplaviť pár endorfínov. A možno je to pre niekoho aj spôsob, ako si v sebe tzv. upratať, zrovnať myšlienky.
Toto všetko prežívať počas týchto piatich dní má v sebe nesmiernu silu. Dokáže nakopnúť na veľmi dlhý čas. Spomínam si, že sa mi o tejto akcii, na ktorej som sa prvýkrát zúčastnila pred dvoma rokmi, ani veľmi nechcelo hovoriť. Bála som sa, že všetko prežité sa stratí, odíde preč. Ale prišla som aj na to, že to spoločnosť, resp. naše okolie potrebuje počuť. Potrebuje vidieť, že aj s hendikepom sa dá plnohodnotne žiť. Že každodenné starosti sú tu na to, aby sa skrátka prekonávali. Nech sú už akéhokoľvek charakteru. Táto akcia mi pomohla uvedomiť si svoje hranice. Spoznať, do akej miery ich dokážem posúvať a rozhodovať sa v akejkoľvek oblasti života.
Napadá ma citát na jednej stránke od Paľa Barabáša: „Choď tam, kam chceš ísť.“ Samozrejme ďakujem Mirkovi Buľovskému, že ma prizval na túto akciu tak ako pred dvoma rokmi, tak aj tento rok. A všetkým tým, ktorí od tejto problematiky neodvracajú zrak. Že majú záujem porozumieť tomu, čo znamenajú priestorové bariéry, a pomáhať odbúravať bariéry v každom z nás.
Som veriacim človekom a verím, že akcia má hlbšie poslanie, ako len zviditeľniť problematiku zdravotne postihnutých, verím v to, že má aj silu veci meniť.
Zdroj: Lucka Rudyová